Pred rokom

Autor: Ľubomír Matiašovič | 7.1.2012 o 16:26 | (upravené 7.1.2012 o 17:58) Karma článku: 4,50 | Prečítané:  197x

Pred rokom som začal s úplnou vážnosťou plniť svoje novoročné predstavzatie. Kvôli nádche trošku pozdejšie ako na začiatku roka, presne 11.januára 2011. ( Magické jednotky asi pomohli, vydržal som ). Cieľ bol od začiatku jasný, zabehnúť v Bratislave na konci marca polmaratón.

Cieľ, ale nie je tak dôležitý ako cesta k nemu, hovorí jeden klasik. Prvý deň som sa poobliekal ako sa na zimu patrí a šiel som behať u nás do lesa. Nemal som, okrem tenisiek, žiadne špeciálne oblečenie. Vydržal som úctyhodných 20 minút, ďaľšie dva dni som doma presedel a preležal s bolesťou snáď všetkých svalov, ktoré na tele mám. Mal som vtedy 90,5 kg. Nevzdal som sa, o tri dni som šiel behať zas. Samozrejme do lesa, aby moje trápenie nik nevidel a nemohol sa mi smiať. Pokračoval som takto ďalej, približne každý druhý deň som šiel behať. Postupne som pridal aj cviky na chrbát, ruky, brucho a boky. So stránok na internete som sa učil ako správne trénovať, prevádzať strečing, rozcvičku ( abecedu ). Postupne sa tréningové dávky zvyšovali, dátum behu sa blížil. Ja som si začal pripravovať myseľ na to že to zvládnem. Budem bežať " s úsmevom a pre radosť ", poradila mi to kamoška Bea. Keď mi bolo na preteku ťažko opakoval som si túto vetu dookola. Maratónsky víkend bol tu. V sobotu som šiel do Bratislavi sa registrovať. Nocľah som si vybavil u kamošky v Trnave, veci mi počas behu bude strážiť kamoška študujúca v Bratislave. Nedeľa. Teraz sa ukáže ako som trénoval a či to vôbec zvládnem. V hlave som mal pripravené všetko. Vedel som kedy vstanem, čo budem raňajkovať, na koľkých kilometroch sú občerstvovacie stanice, na ktorých by som chcel piť a ktoré len prebehnem. Nervozita pred štartom bola veľká, ako asi pri všetkom čo robí človek prvý krát. Každou minútou do štartu to bolo horšie a horšie. Päť minút do štartu som šiel tri krát na záchod. Počas behu som mal zapnutý mp3 prehrávač, kontroloval som si tep na športtestery a opakoval si vetu " s úsmevom a pre radosť ". Najhoršia časť pre mňa nastala asi na 15-tom kilometry, pri stúpaní na most Apollo. Po desiatom kilometry som si myslel že som majster sveta a pridal som. Zvýšené tempo mi vydržalo po most Apollo. Zvládol som krízu bez potreby zastavenia sa. Dobehol som v čip time 2:04:02. Môj prvý polmaratón za mnou, asi po jeden a pol roku po tom čo som prestal fajčiť. V čase preteku som mal 86,5 kg. Natrénoval som naň za 11 týždňov. Asi v júli som dostal nápad svojim behaním aj trošku pomáhať. Sám som si zorganizoval a s pomocou niekoľkých ľudí vzniklo " Anjelske tričko " na podporu nadácie Dobrý Anjel. Teraz keď píšem tento blog mám trošku cez 80 kg, včera som absolvoval Trojkáľový beh mestom v Banskej Bystrici. Mám za sebou niekoľko pretekov a cítim sa lepšie ako pred rokom. Nie je to všetko len o pohode a dobrého pocitu. Je to aj o drine a bolesti, ale ak to vydržíte, dostane sa Vám zaslúžená odmena. Ten pocit, keď prebehnete cieľom sa ničím porovnať nedá. Srdce ešte stále bije ako tesne pred cieľom, všetko už ale opadlo. Zvládol som to, všetko so mňa opadlo. Pocit šťastia preniká do každej bunky v mojom tele. Tá drina za ten pocit stála za to, opakujem si ešte po ceste domov.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?